Pohľad do histórie
Arktickí antropológovia zistili prítomnosť Eskimákov za polárnym kruhom zhruba okolo roku 1850 pr.n.l. V reči kanadských Indiánov znamená slovo „ESKIMO“ požierač surového mäsa. Eskimáci sami seba označovali termínom INNUITT – ľudia. Kultúrou sa títo ľudia odlišovali od ostatných národov Nového sveta a ich história (s nimi aj história ich psov) je obklopená mnohými záhadami. Preto sa o ich rannom vývoji môžeme len dohadovať. Predošlý život Eskimákov pozostával z nomádskeho putovania v extrémne krutých podmienkach. Psy a sane boli najcennejším majetkom a vďaka tomuto spôsobu života boli nenahraditeľní. Archeologické výskumy potvrdili, že záprahoví psi mohli byť používaní už pred 300-500 rokmi. Napriek tomu je veľmi pravdepodobné, že ako nosiči, alebo ťahúni bremien boli používaní už skôr. Títo psi taktiež lovili polárne medvede a ostatné arktické zvieratá pre svoju obživu. Boli to neohrozené zvieratá, plne prispôsobené výnimočne nízkym teplotám severu. Psy, ktorých dnes poznáme ako aljašské malamuty, mali tieto kvality vrodené..
Poznáme asi 20 pôvodných aljašských jazykov, z toho 4 sú eskimácke. Až do 18. storočia, kedy prišli ruskí obchodníci s kožušinami, tu nikto nepísal. Slovo Mahlemut bolo používané pre regionálny dialekt aljašských Eskimákov Inupiaq. Mahlemutsky hovoriace kmene zrejme obývali severovýchodnú časť Sewardovho polostrova, kde je taktiež predpokladaná domovina aljašského malamuta. Ustálenie typu psov nastalo potom, čo sa kmene usadili po veľkej migrácii. Prví bádatelia občas popisovali podobných psov tiež v pobrežných oblastiach na juhu. Migrácie vždy smerovali do miest s veľkým množstvom potravy. Prímorské oblasti z tohto hľadiska ponúkali možnosť lovu aj rybolovu. Predsa len aljašský malamuti čistého typu sa nachádzali predovšetkým v oblasti Kotzebue. Mahlemutskí Eskimáci, nazývaní teraz Kuuvangmuitovia či Kobukovia mali ustálený životný režim, ktorý charakterizovala ťažká práca a výchova psov s dôrazom na rozvoj sily, pracovitosti a inteligencie svojich jediných pomocníkov. Je známe, že eskimáci kŕmili svoje psy na každej zastávke, na ktorej aj oni sami jedli. Vďaka ich humánnemu zaobchádzaniu so psami sa u malamuta ukotvila charakteristická priateľská povaha. Eskimáci si držali len najschopnejšie a najsľubnejšie jedince, ktoré si aj patrične cenili. Evidentne mohli mať len toľko psov, koľko mohli uživiť. Belosi, ktorí neskôr ako prví chceli tieto psy od Eskimákov kúpiť, boli šokovaní cenou, ktorú Eskimáci požadovali. Tento fakt vysvetľuje malú základňu, z ktorej chov malamuta vznikol.
Niektorí prírodovedci tvrdia, že malamut je krížencom domestikovaného psa a vlka, zatiaľ čo znalci eskimáckej kultúry a mnoho eskimáckych pamätníkov to popierajú a poukazujú na rozdiely medzi psom a vlkom. Jeden z prvých chovateľov Paul Voelker veril, že malamut je najstarším psím plemenom v Severnej Amerike a pravdepodobne aj plemenom, ktoré najdlhšie spolužije s človekom. Potvrdzujú to aj nálezy kostier z doby pred 12 až 20 tisíc rokmi, ktoré sa zhodujú s dnešným typom malamutov.
Keď v roku 1896 nastala „zlatá horúčka“, prospektori zistili, že sa nezaobídu bez saní a skupín psov. Cena dobrej svorky vystúpila na 1500 dolárov. Za dobrého psa boli bohatší ľudia ochotní zaplatiť 50 dolárov. Psi Inuitov patrili medzi najvyhľadávanejšie a najcennejšie, obdiv patril ich výraznej „maske“. Napriek tomu boli takmer zničení krížením s menšími rýchlejšími psami kvôli pretekom a s väčšími psami (napr. Bemardýn) pre zápasy a súťaže v ťahu.
Napriek všetkým kríženiam sa psi rýchlo vrátili k typu špica, z ktorého všetky severské plemená pochádzajú. U prvých generácií krížencov sa vždy javilo viacej znakov špica, takže prímesi cudzej krvi mohli byť rozpoznateľné len pre tri generácie a vo štvrtej bol už opäť typ „čistý“. Prečo je to tak? Arktický typ je dominantne ustálený mnoho storočí a iste by sa neustálil znak, ktorý by nebol schopný v arktických podmienkach obstáť. Ďalším znakom, okrem exteriéru (charakteristická srsť, menšie ucho, stredná veľkosť, uzavreté pysky, menšie oko, srsť medzi prstami a srsť vo vnútri ucha) je aj schopnosť tzv. „efektívnej spotreby“, to znamená, že organizmus arktických psov je schopný prežiť s omnoho menším prídelom potravy vzhľadom k jeho veľkosti. Je zrejmé, že psi, ktoré túto vlastnosť nemajú, v podmienkach, ktoré sú pre záprahové psy normálne uhynú.
Vývoj aljašského malamuta
Jeden z prvých priekupníkov severských psov a saní pre nákladné účely bol Arthur Walden, ktorý s týmto zámerom prišiel v roku 1894 na aljašské zlaté polia. Tu neskôr napísal knihu „A Dog Puncher on the Yukon“ o „nákladných “ psoch a ich využití na Aljaške. Slávnym sa stal jeho kennel. CHINOK, pomenovaný po jeho najlepšom sibírskom psovi, ktorým sa on venoval. Tohoto psa získal v Dowsne za 3 vrecia múky a 2 vrecia ovsa.
Mladý manželia Seeleyovi ktorý boli na svadobnej ceste v Novom Anglicku okolo roku 1915, trávili čas horolezectvom a tu sa spoznali s Arthurom Waldenom. Hneď pri prvej návšteve u Arthura ich zaujala sibírska fenka „Toto“ (dcéra Toga Leonharda Seppaly) Neskôr sa Eva Seeley u Arthura strela s Allanom Alexandrom, nazývaným „Scotty“, ktorý sa radí medzi najväčšie osobnosti v histórií športu psích záprahov. Do Ameriky prišiel z rodného Škótska ako devätnásťročný mladík. Objav zlata na Klondayku a tým aj lákadlo veľkého dobrodružstva ho prinútilo presunúť sa na sever, do Nome . Spolu zo sudcom Albertom Finkom sa podieľal na organizácií prvého oficiálneho preteku psích záprahov All Alaska Sweepstakes, druhý ročník tohoto preteku aj vyhral. Spolupracoval tiež na prípravách expedície admirála Byrda do Antarktídy.
Scotty ukázal Eve Seeley jedného zo svojich psov, o ktorom povedal, že toto je pravý typ aljašského nákladného psa. Pes bol veľký a jemný a vyzeral, že sa rád mazná. Nemal žiadne meno a tak ho Eva pomenovala Rowdy of Nome. Rowdyho si zamilovala a začala vyhľadávať psy jeho typu.
Eve sa podarilo získať podobné psy – fenku Bessie a psa Yukon Jad, z ktorých spojenia sa v roku 1929 narodili štyri šteňatá – psy Tugg, Gripp, Finn a Kersage of Yukon. Bol to historicky prvý vrh, ktorý vznikol z rovnako podobného chovného materiálu a tak môže byť nazvaný vrhom prvých šteniat aljašského malamuta.
Seeleyovci začali intenzívnejšie študovať aljašské psy a prostredníctvom Scottyho si začali dopisovať s obyvateľmi na Aljaške, v oblasti Yukonu a na severozápade Pacifiku. Uznanie Siberian husky v roku 1930 povzbudilo manželov Seeleyových skúsiť to aj pre plemeno Aljašský malamut. Seeleyovým sa podarilo získať niekoľko psov zodpovedajúceho typu a odchovať tak niekoľko vrhov. Založili tak líniu Kotzebue.
Po niekoľkých rokoch práce zistili, že plemeno je pripravené pre uznanie American Kennel Klubom. Bol pozvaný jeho prezident Charles Inglee, ktorý najskôr udelil predbežnú registráciu. Vysvetlil, že jednotlivé psy musia byť jednotné, aby bolo možné udeliť plné uznanie. Varoval taktiež pred ľuďmi, ktorí sú prekliatím každej rasy psov a chovajú mizerných psov na mizerných psoch len preto, aby mohli ťažiť z vzostupu popularity plemena. Nakoniec Seeleyovým navrhol, že by mohli vziať svoje psy na výstavu, aby rozhodcovia mali možnosť študovať ich a overovať si ich jednotnosť. American Kennel Klub vyslal niekoľko známych rozhodcov navštíviť chovateľskú stanicu Chinok, aby tam aljašských psov študovali a na základe týchto štúdií a konzultácií s Seeleyovými bol vytvorený základ štandardu plemena. V roku 1935 sa dočkali plného uznania a plemeno bolo zaregistrované pod názvom Alaskan Malamute.
Alaska del Monte – prvá legenda plemena aljašský malamut privezená na Slovensko. V marci 1983 vznikla prvá chovateľská stanica aljašských malamutov NOME na Slovensku. Založil ju pán Jozef Buday z Trnavy. Spojil svoju fenku Alaska del Monte so zapožičaným šedobielim psom z NSR, Iltchi Von Mount Kinley. Chov Aljašského malamuta bol v tomto čase zastrešený pod vedením KCHMPP – Klub chovateľov málopočetných plemien psov
Šteniatka sa narodili 15.7.1983, narodilo sa 6 šteniat z toho 5 sučiek a jeden psík: AŠA, AJA, AJKA, AKELA, ALKA, ARO. Veľkou smolou bolo, že psík a dve sučky uhynuli. Ďalej boli importovaní psi Condor del Monte a Alaik Alberta. Neskôr začali aj na Slovensku vznikať nové chovateľské stanice.
Starostlivosť o malamuta a najčastejšie otázky
Kŕmenie
Chovateľ, od ktorého získate šteňa, vám určite poradí s vhodnou výživou aj s dávkami. Neskôr bude treba prejsť na inú stravu – urobte to voľne. Náhlou zmenou sa môžu dostaviť žalúdočné problémy. Zvyčajne kŕmime šteňa 3 x denne alebo volne. Malamuti sú úplne dospelí až po 18-tich mesiacoch veku. Ak je potrava podávaná voľne musí byť pod kontrolou. Sú jedinci, ktorí majú tendenciu zhltnúť všetko naraz, čo môže viesť k problémom s obezitou z prekŕmenia. Zo šteňacej potravy na dospelú sa prechádza obyčajne okolo 9-tich mesiacoch veku. Toto všetko je otázkou citu, skúsenosti a porady s veterinárom, či s chovateľom.
Ubytovanie
Malamuti sú najšťastnejší pokiaľ sú zaradení do rodinných aktivít. Najlepšie je, pokiaľ môžu vybehnúť a vrátiť sa „dverami pre psov“. Vonku by pes mal mať veľký oplotený výbeh. Plot by mal byť odolný a 2 metre vysoký. Malamuti by sa nemali volne pohybovať po okolí alebo po susedných záhradách. Pokiaľ sa rozhodnete pre koterec, mal by byť z kvalitného pletiva s rozmermi 2,5 m x.6,5 m a minimálne 2 m vysoký, pričom strop by mal byť pokrytý pletivom. Umiestnenie koterca by malo byť na tienistom mieste, avšak nie ďaleko od ľudí, v koterci by mal byť vyhradený priestor pre búdu, kde by naopak nemal byť pes rušený. Búda by mala byť pevná a solídna s odklápaciou rovnou strechou. Nie je potrebné ju zatepľovať, ale skôr ju treba chrániť pred nepriaznivým počasím a vystlať slamou. Pes potom strávi veľa času v búde alebo na jej streche, z ktorej má pekný výhľad.
Starostlivosť o srsť
Aljašský malamut zhadzuje podsadu dvakrát do roka a stratí ju všetku naraz. Táto veľmi intenzívna, „plznúca perióda“ trvá asi tri týždne. Podsada vypadáva vo veľkých chumáčoch. Kartáčovanie a vysávanie podlahy je na dennom poriadku. Chovatelia v teplejších oblastiach zaznamenávajú trvalé nepozorovateľné pĺznutie po celý rok. Malamut je pomerne čistotné a nepáchnuce zviera. Má sklony sa umývať ako mačka. Aj keď je celý zablatený, očistí sa sám. Preto ich kúpeme minimálne, 1 x ročne alebo aj menej. Okrem obdobia pĺznutia nevyžaduje takmer žiadnu starostlivosť o srsť. U súk pĺznutie nadväzuje spravidla na háranie. Dá sa povedať, že fenka je najvypĺznutejšia v dobe faktického či teoretického pôrodu šteniat. Malamutov netrimujeme ani nestriháme. Občasné kartáčovanie je potrebné k odstráneniu odumretej srsti, inak srsť udržujeme len v čistote.
Cvičenie a výchova
Cvičenie malamuta je výzvou vašim schopnostiam. U tohto plemena je zvlášť dôležité začať s cvičením skoro. Určite pravidlá hry a uistite šteňa, že ste v prevahe. Napr. ak nechcete dospelého psa v posteli, nestrpte to ani u šteňaťa. Dôkazom vašej prevahy je to, že očakávate vždy splnenie vašej požiadavky. Ak zistí pes, že nie ste dôsledný, skôr či neskôr si navykne neposlúchať. Veci, ktoré sú roztomilé u šteňaťa, úplne ináč vyznejú u 40 kilového psa. Tento svorkovo orientovaný pes rád splní vaše požiadavky, ak ste tzv. super-alfa alebo alfa jedinec. Najvhodnejšie sú preto cviky poslušnosti, ale aj mimo cvičiska musí mať pes pocit, že je stále pod vašou kontrolou. Je dôležité nezabudnúť, že malamut je pes pracovný – potrebuje niečo robiť. Zatvoriť ho na dvore dať mu kosť a čakať, že bude šťastný, nie je najlepší nápad. Do dobrej kondície sa pes dostane cvičením, hraním a vybehaním napr. s bicyklom, alebo na túre. Tento pes je výborným spoločníkom na výlety do prírody, sám si totiž môže niesť potravu aj vodu.
Je malamut čiastočne vlkom?
S najväčšou pravdepodobnosťou s vlkom už dávno nesúvisí. Podobnosť s vlkom sa dá prisúdiť nanajvýš rovnakým prírodným podmienkam.
A čo toto severské plemeno v lete?
Stály prísun vody, tienisté miesto, prípadne vpustiť psa do domu, kde si obyčajne vhodné miesto nájde sám. Môžeme psom do vody pridávať kocky ľadu, ktoré udržia vodu chladnou. Psi väčšinu svojej srsti stratia pred letnými horúčavami, ale aj tak by nemali byť v lete namáhaní. Ľahké aktivity sa môžu vykonávať skoro ráno alebo po západe slnka. Malamuti sú výnimočne adaptabilní, ale mieru tejto adaptability netreba nárazovo vystavovať skúškam.
Ako sa znášajú s deťmi?
Vďaka svojej jemnej povahe je malamut obľúbeným rodinným psom. Zdá sa, že priam miluje detskú spoločnosť, pretože sú však veľmi silné, nenechávame ich s deťmi bez dozoru. Pes sa deťom priam vnucuje a líška, ale nenechávajme deti aby mu ubližovali. Vychovávame tým dobre socializovaného psa (a naopak aj deti).
Môžu byť chovaní v byte?
S výnimkou obdobia pĺznutia sú prekvapivo skladné domáce psy. Sú tichí a čistotní, veľmi zľahka našľapujú a obozretne sa pohybujú po byte. Pokiaľ si zvolia obľúbené miesto, trávia v ňom celé hodiny. V lete to bývajú chladné dlaždice v kúpeľni, v zime však mäkké vankúše vašej postele. Potrebujú však dostatok pohybu.
Ako veľa jedia?
Milujú jedlo, ale majú relatívne malú spotrebu. Závisí to od pozostávajúcej úrovne metabolizmu a aktivity a od výdatnosti stravy. Pracujúci pes zje približne 4 hrnčeky vysoko výživnej stravy denne.
Aký druh výcviku vyžadujú?
S cvičením základných povelov začíname až od 6 mesiacov veku, kedy to už dovoľuje pohybový systém psa. Do tej doby im stačia len hry.
Ťahajú rýchlo sane?
Malamut je rýchly pes, ale nie tak rýchly ako sibírsky husky a nie je preto typickým psom pre rýchlostné závody, skôr dlhé a stredné trate. Častejšie sú však využívané pre expedície v prírode.
Bijú sa s inými psami?
Nie, väčšinou sa snažia s ostatnými psami dohodnúť. Agresivita tohoto druhu by ich v minulosti odsudzovala k nečinnosti a predčasnému utrácaniu. Môže sa pokojne stať, že zle socializovaný jedinec môže vykazovať známky agresivity, čomu sa dá predchádzať vhodnému zbližovaniu s ostatnými psami.
Sú hlúpi?
Nie, sú to výnimočne inteligentné a samostatne jednajúce psy. Ľudia často zamieňajú ich neľahkú cvičiteľnosť za „ hlúposť “. Kľúč k úspechu pri tréningu je však v udržaní ich pozornosti a podnecovaní inteligencie. Preto je najlepšie s nimi komunikovať a udržiavať dohody, na ktoré sú ochotní pristúpiť aj oni.
V akej zime môžu byť?
Jediné obmedzenie v tejto oblasti je nenechávať psa mokrého v teplotách okolo 0 °C. Buď ho nútime k pohybu alebo mu dáme možnosť vysušiť sa v teple, vytrením slamou, hoblinami alebo uterákom. Suché mrazy pes prekoná ľahko, k práci mu dokonca vyhovujú teploty aj pod 20 stupňov.
Ondrej Šulka
CHS Legend of North