Čukčovia verili, že ich psy strážia bránu do neba, a to ako sa správajú a starajú o svojich psov, predurčuje ich miesto v nebi. Podľa viery, keď príde náš čas, zaručene sa ocitneme na mieste veľkej pocty. V tejto viere vytvorili plemeno saňového psa stredne veľkého vzrastu, mimoriadne vytrvalého a skromného. Po jeho príchode na americký kontinent sa stal okamžite neprekonateľným šampiónom v pretekoch psích záprahov.Sibírsky husky prešiel dlhým vývojom počas mnohých stáročí u národov na Sibíri. Svoj pôvod odvíja od nehostinného podnebia, kde teplota v zime klesá pod 50 stupňov Celzia a vietor dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Plemeno sa prispôsobovalo potrebám života a kultúre sibírskych národov. Domorodí obyvatelia nepoznali kov, používali luk, šípy, kamene, kremeň alebo kosti na konci harpúny. Boli málo organizovaní. Spravidla rozumeli nárečiu iba najbližších susedných kmeňov. Nemali kmeňovú federáciu a neboli spojení s Ruskom. Možno aj preto sa tak veľmi spoliehali na svojich psov, ktorí boli nástrojom ich vynaliezavosti. S početnými skupinami ( 16-18 i viac psov) svojich psích spoločníkov a nenahraditeľných pomocníkov mohli cestovať po zamrznutej krajine, pričom prekonávali až 100 míľ za jeden deň, čo zároveň umožňovalo každému mužovi vrátiť sa s úlovkom ťahaným psami malej veľkosti. Prácou vo veľkých tímoch sa minimalizovala záťaž na jedného psa, zatiaľ čo malou veľkosťou psa sa súčasne maximalizovala vytrvalosť a znižovala sa spotreba energie. Mohutnosť psa nebola priamo úmerná jeho výkonnosti. Pes dvojnásobnej hmotnosti disponuje výkonnosťou srdca a pľúc iba o 30 % vyššou ako pes priemerný a tiež sa unaví oveľa skôr ako stredne veľký pes, preto potrebuje dlhší čas na regeneráciu.
Ekonomika a náboženstvo boli so psami späté. Najlepších psov vlastnili najbohatší ľudia. Mnoho náboženských obradov sa sústreďovalo okolo husky. Vládlo presvedčenie, že dvaja husky strážia bránu do neba a nepustia dnu nikoho, kto sa správal počas života ku psom kruto.
Celý život kmeňa sa krútil okolo psov. Ženy vychovávali šteňatá, rozhodovali o tom, ktoré budú ponechané. Vyberali iba najlepšie sučky a psy, zvyšné sučky sa utrácali a psy kastrovali. Výhodou kastrovaných psov bola miernejšia povaha a nižšia spotreba krmiva v dôsledku pomalšieho metabolizmu. Husky sa využívali aj ako spoločníci detí. Nebolo výnimkou, aby pes spal v stane, pretože bol schopný ho vyhriať svojím živočíšnym teplom. Nočná teplota sa spravidla merala podľa počtu psov potrebných na udržiavanie tepla ( napr. dva psy na noc, tri psy na noc atď´). Úlohou mužov bolo starať sa o tréning a výcvik. Na jeseň boli muži zaneprázdnení lovom rýb a chytaním husí, labutí či kačíc. Zapriahali psov do vozíkov a pripravovali drevo na výrobu saní a iných vecí. V zime poľovali na líšky a soby, robili si siete. Psov používali na ťahanie stanov a zásob. Keď prišla zima, psy ktoré nepracovali, boli uviazané. Iba najlepšie nekastrované psy sa mohli páriť so sučkami, čo bolo zárukou, že iba tie najlepšie mohli splodiť potomstvo. V lete boli psy voľne pustené a lovili vo svorke. Do osád sa vracali, keď napadol sneh a potravy začínalo byť málo. Aj z tohto dôvodu sa u nich zachoval silný lovecký pud. Najlepšie psy neboli produkované cieľavedomým pripúšťaním, ale boli výsledkom selekcie medzi veľkým množstvom šteniat úplne závislým od ich výkonu.
Odkiaľ pochádzajú?
Pravdou je, že odpoveď na túto otázku závisí od obdobia, o ktorom hovoríme – pred alebo po utláčaní domorodého obyvateľstva Sibíri. Je potrebné objasniť historický základ rôznych národov a dôsledky Kozáckych nájazdov pre ne. Popis ich psov vytvorený vedcami a cestovateľmi 100 rokov predtým, ako bol prvý saňový pes privezený do Nome, stojí za povšimnutie. Samozrejme v sedemnástom storočí neexistovali fotoaparát, no zachovali sa kresby. Bezpochyby tu boli v tých časoch. Korjaci, Jukagirovia, Čukčovia, Kamčatci a iní Sibírčania žijúci svoj život izolovane a možno aj ich psy boli značne – snáď dokonca geneticky – rozdielne.
Krasheninnikov a Stellar opakovane uvádzajú, že tieto národy o sebe navzájom nevedeli. Ich životný štýl bol celkom rozdielny, úplne závislý od oblasti, ktorú obývali – podnebie sa líšilo od regiónu k regiónu, bolo tu najmenej toľko dialektov, koľko osád. Kamčatci obývali južnú časť Kamčatského poloostrova. Tvorili ich najmenej dva národy – severný a južný. Stellar uvádza, že všetky nástroje a potreby pre domácnosť , ktoré používali, sa podstatne líšili od tých, ktoré využívali iné národy. Príkladom je aj spôsob, ako zapriahali psy do saní. Korjaci žili na severe a západe Kamčatky, pričom kočovní Korjaci sa pohybovali spolu so svojimi stádami sobov, usadení Korjaci žili pozdĺž riek. Rôzne kmene označovali sami seba podľa riek, pri ktorých žili – Uka Korjaci žili podzĺž rieky Uka. Tieto dve skupiny hovorili veľmi rozdielnymi jazykmi. Čukčovia, Lamuti, Tunguovia a Jukagirovia žili popri rieky Anadyr, cez celú pblasť Čukotského poloostrova, na západe až po rieku Kolym. V týchto časoch rieka Anadyr stelesňovala prírodnú hranicu medzi Korjakmi a Čukčami. Krasheninnikov uvádza, že KamčaTci a Korjaci obchodovali s nevyhnutosťami pre život. Zásobovali Korjakov kožušinami zo sobov, líšok a dlhosrstých bielych psov. Veci, ktorých mali veľa vymieňali za tie, ktoré potrebovali, ak ako psov a člny.
Sibírsky husky prichádza do Ameriky
Soby, psy, snežnice a iné hmotné predmety zo živote v stanoch sú dokazom o čulých kontaktoch medzi Kamčatcami, Korjakmi, Jukagirmi a Čukčami, ktoré súviseli, ako potvrdzujú aj písomné záznamy, s aktívnym obchodom s tovarom rozličného druhu a pôvodu, vrátane psov. Napriek tomu si Čukčovia držali psy v relatívne čistej forme. Obzvlášť tí v najizolovanejších osadách pozdĺž brehu rieky Kolyma a na pobreží Severného mysu. Ich obraz „bojachtivých“ medzi domorodým obyvateľstvom zvyšoval ich schopnosť odolávať vonkajšej nadvláde a obmedziť jej vplyv. A to bolo za podmienok existujúcich na najsevernejšej Sibíri na začiatku roku 1900, kedy sa objavuje prvý dokument popisujúc import plemena Sibírsky husky.
Uskutočnilo sa niekoľko importov sibírskych psov do Severnej Ameriky. Na jeseň roku 1908, kedy sa po prvýkrát uskutočnil pretek All Sweepstakes, prišli prvé sibírske psy. Ruský obchodník s kožušinami William Goosak, priniesol desať psov do Nome z oblasti Anadyr na Sibíri. Tieto psy pretekali v roku 1909 na All Alaska Sweepstakes a skončili na treťom mieste. Oproti miestnym psom sa značne odlišovali vo veľkosti, povahe a vzhľade. Kým pôvodné psy boli veľké, zúrivé, často vlčieho vzhľadu, náchylné k boju a vyvolávajúce pocit veľkej sily, sibírske psy boli malé, kompaktné, poslušné a viac líščieho ako vlčieho vzhľadu. Zaujali jedného zo súťažiacich, a to Fox Maule Ramseya, ktorý uskutočnil ďalší import. Na konci leta v roku 1909 Ramsey spolu s Iverom Olsenom prekročili Beringove more. Zamýšľali kúpiť psov v osade Markovo ležiacej na rieke Anadyr – vzdialenej 250 míľ vo vnútrozemí. Markovo bola osada situovaná na mieste, kde sa územie Korjakov, Jukagirov a Čukčov spájalo, vytvorila sa ako miesto obchodných výmen. Presný počet psov kúpených Ramseyom a Olsenom nie je zdokladovaný, ale bolo to okolo 60. Markovo je dosť vzdialený od prímorskej oblasti obývanej Čukčami. Väčšina ľudí žijúcich v Markove mohli byť Korjaci a Jukagirovia, ale títo pestovali čulé obchodné styky s Kamčatcami žijúcimi ďalej na juhu.
Ďalší import sa uskutočnil v roku 1911. John Johonson, jeden z Fox Maule Ramseyových musherov a víťaz All Alaska Sweepstakes z roku 1910, sa vrátil na Sibír za účelom priniesť viac psov. Išiel do východného mysu a vrátil sa so štrnástimi psami. Východný mys bol relatívne izolovaný región Čukčov a tieto psy boli pravdepodobne pravé psy Čukčov.
Prvý dokument potvrdzujúci import psov priamo z Kamčatky pochádza z roku 1914. V lete tohto roku kapitán Olsen priniesol z Petropavloska najmenej osem psov pre Leonharda Seppalu. Seppala za začal zaujímať o sibírske psy v roku 1913 a o rok neskôr sa s tímom sibírskych psov zúčastnil na All Alaska Sweepstakes. Medzi týmito kamčatskými psami bol aj Seppalov slávny leader Russky, ktorý mal skrátený chvost. Seppala tvrdil, že importoval psov zo všetkých častí Sibíri: „Importoval som psy z veľa oblastí Východnej Sibíri a objavili sme, že sa líšia veľkosťou – najväčší sú z Petropavlovska a Kamčatky – niektoré vážia 30 kg. Psy od Anadyru sú trochu menšie, najväčšie z nich majú 25 – 27 kg. Okolo Východného mysu sú ešte menšie, v priemere 20 kg. Na rieke Kolyma majú okolo 27 kg, údaje sú za psov. To je všetko, čo si pamätám doteraz.“ (1949). V septembri 1927 Olaf Swenson priniesol z Ryrkaypiy, osady Čukčov na Severnom myse, štyroch psov – dvoch psov a dve sučky. Kópia objednávky napísaná pre Olaf Swensona na štyri psy s dátumom 17. 09. 1927 znela: „Obdržané od Leonhard Seppala $ 140 stoštyridsať dolárov zaplatené za štyri sibírske psy (dva psy a dve sučky) privezené zo Sibíri.“
Naposledy sa významnejší import, ktorý značne ovplyvnil dnešných Sibírskych husky, uskutočnil v roku 1930. Peg Ricker, spoluvlastníčka psinca v Poland Spring v Maine, si spolu so Seppalom zajednala v roku 1929 u Olafa Swensona osem sibírskych psov. Detailný popis ich cesty cez zasneženú krajinu možno nájsť v knihe Johna Tannera – Alaskan Trails, Siberian Dogs. Swenson získal tím ôsmich čukotských psov z osady Ryrkaypiy, na Severnom myse Sibíri. Tento záprah bol použitý ako pracovný tím pre posádku lode, ktorá uviazla v ľadovom objatí počas zimy v roku 1929-1930. Keď sa ľad roztopil, psy boli nalodené a privezené do Seattle v druhom októbrovom týždni, (roku 1930) a poslané železnicou do Maine. Nanešťastie, z ôsmich psov prežili iba traja. Ďalších päť (Minka, Beloglazii, Brandii, Burka a Cherousii) podľahlo leptospiróze, v tých časoch rozšírenej chorobe. Dvaja z troch, čo prežili, boli veľmi významné psy pre ďalšie vývojové smerovanie plemena – Kreevanka a Tserko. Tretím psom bol Volchok, ktorý do chovu nezasiahol.
Leonhard Seppala – žijúca legenda
Narodil sa v Skjervoy v Nórsku, blízko Polárneho kruhu. Na Aljašku prišiel v roku 1900 mladý, nadšený, hľadajúci bohatstvo a dobrodružstvo. Tento malý muž, iba asi 160 cm vysoký, bol rybárom od svojich jedenástich rokov a učňom kováča u svojho otca. Zároveň vynikal ako zápasník a lyžiar. Seppala pracoval na Aljaške na rôznych projektoch v banských kempoch. V roku 1913 Jafet Lindeberg (jeden z vlastníkov Pioneer Mining Company) hľadal psov, ktoré boli zhromažďované v okolí Nome Victorom Andersonom (zamestnancom spoločnosti). Pätnásť z týchto psov (priamy import a ich potomkovia) bolo pridelených Leonhardovi Seppalovi na tréning. Mali sa stať darom pre Roalda Amundsena, ktorý plánoval expedíciu na Severný pól. Seppalovi bola zverená úloha starať sa o tieto psy a trénovať ich a on to robil rád. Keď vypukla 1. svetová vojna, Amundsenove plány sa zmenili. Seppal sa prihlásil na ASS v roku 1914, ale skončil katastrofálne, keď zišiel z trate a jeho psy si doráňali labky. Nevzdával sa, ale tajne tvrdo trénoval, ďaleko od mesta a opätovne sa prihlásil do AAS v roku 1915. Zvíťazil s náskokom jednej hodiny.
Víťazstvá si zopakoval v rokoch 1916 a 1917. Následne v dôsledku rastúceho vojnového úsilia a miznúcej konkurencie došlo k prerušenia periodicity pretekov. „Malý muž a jeho malé psy“ sa stali známymi ako legenda na Aljaške. Bezo zvyšku oddaný svojim sibírskym psom Seppala zdokonalil ťahacie pomôcky a dosiahol veľa rekordov na stredných tratiach. Pripisuje sa mu niekoľko skutočne hrdinských činov. Neozbrojený, prenasledovaný ozbrojeným únoscom prepravil muža roztrhaného pílou na veľkú vzdialenosť rýchlosťou, ktorú by nikto nepovažoval za možnú. Môžeme byť šťastní, že Leonhard Seppala sa vyznal v psoch. Psy, ktoré vlastnil a ktoré choval, boli tie najlepšie. Hoci základňa nebola veľká, psy ktoré použil ako zakladateľov chovu, boli vynikajúcimi predstaviteľmi svojho druhu – vynikali na dlhých i krátkych tratiach. Najkvalitnejší z týchto psov s ním cestovali do Poland Spring, Maine, kde v chove pokračoval.
Štafeta života
V roku 1925 sa Seppala a jeho Siberiani stali národnými hrdinami so slávnym „Sérum behom“, ktorý zachránil mesto Nome pred epidémiou záškrtu. Doktor Curtis Welch ako jediný lekár v meste pomocou rádiového spojenia požiadal o pomoc. Niekoľko detí umrelo a ďalšie boli ťažko choré. Nemocnica v Anchorage mala potrebné sérum, ale ako ho dopraviť do Nome v mrazivej zime? Podľa oficiálneho vyhlásenia jediným bezpečným spôsobom boli psie záprahy. Z Anchorage bolo dopravené sérum na železničnú stanicu 27. januára 1925. Do 297 míľ vzdialenej Nenany sa začal veľký závod o život. Potom bolo sérum prostredníctvom špecifickej záprahovej štafety dopravené do Nome. V Nenane už čakal jazdec U.S. pošty za Severnú obchodnú spoločnosť William „Wild Bill“ Shanon a začal štafetu dvadsiatich mužov, ktorí s nasadením vlastných životov hnali seba a svojich psov do Nome, nehľadiac na mráz, snehové búrky a vlastnú únavu. Gunnar Kasson bol posledným musherom tohto závodu o život. So svojim tímom vedeným jeho lídrom Baltom prešiel 53 míľ. Na pamiatku tejto historickej udalosti bol po Baltovej smrti v roku 1933 vystavený v Cleveland Museum of Natural History. Najdlhší úsek prešiel so svojimi siberianmi vedenými slávnym lídrom Togom už vtedy legendárny Leonhard Seppala. Prebehli 340 míľ proti smrti, pričom žiadny iný tím neurazil viac ako 53 míľ. Za normálnych podmienok bolo na prekonanie vzdialenosti z Nenany do Nome (658 míľ) za dobrého počasia U.S. poštovným tímom potrebných 25 dní. A oni to dokázali iba za 5 a pol dňa. Senátor Dill of Washington má príbeh napísaný v Congressional record, z ktorého jedna pamätná veta znie: „Muži limitovaní rýchlosťou a vytrvalosťou sa dali na vyčerpávajúci pretek na Aljaške, ale preteky pre šport a peniaze vykazovali menej stimulov ako tento boj, v ktorom ľudskosť bola výzva a život bol cena“.
Togo a Balto
Togo bol malý, tmavý, kompaktný pes narodený v roku 1915. Jeho otcom bol Suggen (vodca Seppalovho záprahu) a matka Dolly. Baltovi novinári pripísali všetky Togove tituly a opísali ho ako „najlepšieho lídra psích záprahov na Aljaške“. Preto socha postavená v Central parku v New Yorku oslavuje udalosť s názvom Balto namiesto Togo. Togo dožil v Poland Spring, Maine 5. 12. 1929. Jeho telo bolo vystavené v múzeu Peabody Museum v Yale University. Následne bol premiestnený do Shelbourne Museum blízko Burlingtonu, Vermont. A práve tu sa každé leto stretávajú priaznivci Sibírskych husky z celej krajiny, aby vzdali úctu psovi, ktorý viac ako ostatné, symbolizuje slová na Baltovej soche v New Yorskom Central parku: „Venované neskrotnému duchu saňových psov, ktoré dopravili sérum 600 míľ nebezpečným ľadom, cez zradné vody, arktickým blizardom z Nenany, aby pomohli postihnutému Nome v zime v roku 1925. Vytrvalosť. Vernosť. Inteligencia.“
Uznanie plemena
Seppala zostal žiť v Novom Anglicku, vyhral veľké množstvo pretekov a položil základ budúcemu plemenu Sibírsky husky, ktoré bolo oficiálne uznané Americkým kennel klubom (AKC) v roku 1930. Prvým Sibírskym huskym, ktorý bol zapísaný do AKC v decembri 1930, bola Fairbanks Princess Chena (Bingo II x Alaska Princess), narodená 16. 9. 1927, chovateľa Julien A. Hurley, majiteľky pani Elsie K. Reeser. Názvom husky boli označované všetky psy ďalekého severu. Tento pojem označuje vlastnosti ako húževnatý a vytrvalý a je výrazom pre „ostrého chlapíka“.
Elizabeth Ricker (Seppalova družka) bola veľkým fanúšikom saňových psov. Sama importovala posledných siberianov priamo zo Sibíri. Deväť z nich bolo vybraných vychýreným odborníkom na sibírske psy, Olafom Swensonom, ale loď, ktorá ich dopravila do USA, uviazla v ľade v zime a iba 4 prežili. Kreevanka a Tserko boli dvaja z nich. Zosobňovali najexcelentnejších predstaviteľov plemena, ktorí sa v tých časoch dali nájsť a spolu s legendárnym Togom a jeho otcom Suggenom a nádherným lídrom Fritzom pravdepodobne figurujú v rodokmeňoch každého Sibírskeho huskyho. Všetky tieto psy, hoci ich je spolu len osem, sú zakladajúce psy reprezentované dnes ako AKC registrované Sibírske husky. Boli to Togo, Harry, Smoky, Kolyma, Nome, Pearl, Dushka, Sonia. Aj niekoľko ďalších psov malo veľký vplyv na plemeno, napr. výnimočným boli Tuck a Chapman´s Duke.
Psy vyšľachtené u Seppala-Ricker sa nakoniec v roku 1932 dostali k Harry Wheelerovi do St. Jovite, Kanada, keď sa Elizabeth Ricker vydala za výskumníka Kaare Nansena a vzdala sa svojich psov. Od jej psov sa postupne odvíjajú zvieratá, ktoré sú pôvodcami troch najvýznamnejších chovateľských staníc podieľajúcich sa na založení a vývoji dnešného Sibírskeho huskyho: Milton a Eva Seeley a Chinook kennel. Jedným z najvýznamnejších psov bol Ch. Wonalancet’s Baldy of Alyeska, Nicholas a Lorna Demidoff a ich Monadnock kennel, jej najvýznamnejší chovný pes v histórii Ch. Monadnock’s Pando a Marie Lee Frothingham a jej Cold River Kennel.
Olaf Swenson, ktorý zo Sibíri priniesol viacero psov, bol vynikajúcim odborníkom na psy. Strávil veľa času v spoločnosti Čukčov a ich psov na Sibíri. Povedal: „Je absolútne nemožné zaplatiť za dobrého psa, špeciálne, ak je líder. Kúpiť si jedného je ako kúpiť si človeka, ktorý sa zaviaže zdieľať s tebou dobrodružstvo. Vieš, že než tvoja cesta skončí, pes ti môže zachrániť život svojou inteligenciou, inštinktom a odvahou. Je to on a jeho tím, kto ťa bude viesť cez snežné búrky, kedy všetky pomôcky, ktoré si mal, zlyhali. Veľakrát, keď som bol na trati, snažil som sa nájsť cestu späť cez oslepujúci sneh, nechal som to úplne na moje psy, oni mohli zacítiť cestu späť do kempu, zacítiť starú stopu, ktorú by človek nebol schopný nájsť a priviesť ma bezpečne späť. Niekedy, keď cestujete po ľade a sane sa prepadnú, dobrý líder, ktorý okamžite presne vie, čo treba robiť, dostane ťa bez problémov von, zatiaľ čo slabý bude zvyšovať tvoje nebezpečenstvo a možno aj zapríčiní tvoju smrť. Toto je druh spoľahlivosti, ktorú nie je možné peniazmi zaplatiť. Pokús sa nájsť zviera, ktorému môžeš veriť a spoľahnúť sa naň a ak ho raz nájdeš, kúp si ho (ak môžeš) za hocakú cenu, ktorú môžeš zaplatiť.“ Môžeme byť šťastní, že posledný import psov zo Sibíri ako chovnú základňu dnešných Sibírskych husky urobil človek, ktorý ich poznal a miloval, a preto mohol získať tie najlepšie.
Autor: Rastislav Pavla – text je možné šíriť len s písomným súhlasom autora